09/04/2026
Ladislav Chudík, jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej hereckej scény, sa počas svojho života riadil hlbokou pokorou k umeniu a ľudskosti. Hoci bol známy ako veľký profesionál, často hovoril o pochybnostiach a nutnosti tvrdej práce. Chudík zdôrazňoval potrebu charakterného herectva, ktoré presahuje dobu. Zastával názor, že herectvo musí byť pravdivé a autentické, pričom protestoval proti divadelnému pátosu a schéme. Vždy si vážil zlatú hereckú generáciu a kolegov, s ktorými spolupracoval, a spomínal na nich s láskou. Bol známy tým, že hoci bol hereckým bohom pre mnohých iných, sám k sebe bol kritický a pracoval s pokorou. Obdivoval charakterovosť a ľudskosť, pričom sám bol vnímaný ako herec s dobrým srdcom.
Jozef Kroner: „Roduvernosť sa nerodí v kriku a vo vyhláseniach, ale v tichej pokore a vo vrúcnosti, v schopnosti každého urobiť pre svoj národ to, čo je v jeho silách.“ Jozef Kroner, slovenská herecká legenda, sa vo svojich spomienkach a vyjadreniach často vracal k podstate herectva, pričom kládol dôraz na ľudskosť, pokoru a úprimnosť. Často spomínal, že herec musí byť v prvom rade dobrým človekom, aby dokázal pravdivo zobrazovať ľudské osudy.
Stará dobrá slovenská herecká škola Karol Čálik: „V mojich začiatkoch bolo viac príležitosti v televízii, vo filme. Dnes už Slovenská filmová tvorba Koliba neexistuje. Slovenská televízia mala množstvo rôznych relácií, zábavných, mládežníckych, literárno-dramatických. Tam sa stále niečo vyrábalo. Táto mladá generácia nemá toľko príležitostí. Dnes sú to väčšinou len televízne seriály. My sme vyrastali na kvalitných predlohách svetových dramatikov a spisovateľov. Bratislavské pondelňajšie inscenácie boli veľmi úspešné v celom bývalom Česko-Slovensku. Napríklad na Kolibe sa robilo ročne 12-13 filmov a popri tých, ktoré boli poplatné dobe, sa pretlačil vždy nejaký titul, ktorý získaval ocenenia po celom svete."
Štefan Kvietik: „Možno sa teraz viacerí mladí herci urazia, ale mnohí z nich si hádam ani nezaslúžili toľko príležitostí, koľko ich dostali. A hneď sa cítia a správajú ako veľké hviezdy. K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť - skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek. Asi je to tvrdý pohľad, však? Neviem si predstaviť nešťastnejšieho človeka ako priemerného herca.“
Oldo Hlaváček hodnotí súčasných hercov v SND. Podľa neho im chýba hrdosť a nesprávajú sa ako umelci. Ako dôchodca sleduje aj veci verejné a zvlášť ho mrzí napätá situácia v prostredí Slovenského národného divadla: „Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení nejakého ochotníckeho divadla. Takéto výkony na javisku našej prvej scény nemajú čo robiť. A to nie je len môj názor. Možno sa medzičasom zlepšili, ale tak ma znechutili, že ma to tam už neláka chodiť, poznamenal. Viete, ja som bol v Slovenskom národnom divadle, ktoré bolo vtedy skutočne národné, vyše polstoročnicu. Keď som ako mladý prišiel, bolo to naozaj niečo. Stál som na javisku s hercami, ktorí pre divadlo žili a tvorili ozajstné umenie a dejiny. A teraz žiadna úcta, vychovanie, nič. Úcta mladých k starším sa úplne vytratila. Sú tam aj takí, u ktorých je vylúčené, aby pozdravili ako prví. A keď pozdravím ja, on mi vôbec neodpovie. Ani sa nepozrie, odkiaľ prichádza môj hlas. V takomto divadle by mali pracovať vzoroví ľudkovia, naše zlato. Ale toto neviem čo je. Či je to nevychovanosť, alebo im stúpla seriálová sláva do hlavy. Naozaj neviem,“ rozhorčuje sa.
„Ja si na mená nejakých súčasných obľúbencov už ani nespomeniem. Vo všetkých seriáloch sú tí istí a všetci hrajú všade rovnako. Veľká väčšina z nich si zo seriálov prenáša zlozvyky aj do divadla. Na to by ich mal niekto erudovaný upozorniť. Najviac to vidieť na javiskovej reči. Tá je pre seriálových hercov obrovským kameňom úrazu. Zle artikulujú, nie je im rozumieť. Mali by sa sústrediť, vzdelávať a nie hrať sa na veľké hviezdy. Tadiaľ cesta veru nevedie,“ odkazuje Oldo Hlaváček kolegom.
Michal Dočolomanský bol známy tým, že sa v médiách a na verejnosti radšej zameriaval na svoju umeleckú tvorbu a herecké umenie než na politiku. Udržiaval si odstup od politických tém, pričom sa sústredil na divadlo, film a svoju charizmatickú osobnosť, ktorou si získaval divákov.
